Každý prvok hodín, na ktorých to čítate, bol vynájdený niekým, niekde, z dôvodu, ktorý zvyčajne nemal nič spoločné s tým, čím sa stal.
Káhira nám dala deň. Egyptskí astronómovia rozdelili oblohu na 36 hviezdnych skupín – dekanov – a použili ich ako nočné hodiny: dvanásť bolo viditeľných počas celej noci, takže noc mala dvanásť hodín a deň dvanásť. Odtiaľ pochádza 24-hodinový deň a nikdy nebol revidovaný. Rovnaký systém vytvoril 365-dňový občiansky rok, ktorý potom Egypt odmietol dať ako priestupný deň, takže jeho kalendár putoval po ročných obdobiach dozadu a trvalo 1 460 rokov, kým sa zmenil.
Atény nám dali stroj. Mechanizmus Antikythera, vytiahnutý z vraku lode v roku 1901 a uznaný ako prevodové zariadenie v roku 1902, bol postavený okolo roku 150 – 100 pred Kristom. Predpovedala zatmenia, sledovala nepravidelný pohyb Mesiaca, ukazovala planéty a odpočítavala olympijský cyklus. Nič porovnateľne zložité sa neobjavilo 1400 rokov.
Rím nám dal kalendár. V roku 1582 Gregor XIII vymazal desať dní a čo je dôležitejšie, stanovil pravidlo prestupného roku: deliteľné štyrmi, okrem storočí, pokiaľ nie je deliteľné štyrmi stovkami. Toto pravidlo ticho funguje v každom zariadení na Zemi.
Chicago nám dalo časové pásmo. Pred 18. novembrom 1883 mala Severná Amerika približne tristo miestnych slnečných časov. Železnice jednoducho zaviedli štyri zóny na kontinente bez toho, aby sa pýtali akejkoľvek vlády. Chicagské hodiny boli posunuté o deväť minút a tridsaťdva sekúnd a mesto malo poobede dvakrát poludnie.
Londýn nám dal nulu. V roku 1884 sa dvadsaťšesť krajín dohodlo, že nula zemepisnej dĺžky bude prechádzať cez Airy Transit Circle v Greenwichi. Každé časové pásmo na Zemi sa meria od tejto čiary – ktorá, ako neskôr odhalila GPS, je asi 102 metrov od miesta, kde v skutočnosti padá moderný referenčný poludník.
Paríž nám dal meter meraním oblúka poludníka z Dunkerque do Barcelony cez revolúciu a vojnu. Potom odmietla vysloviť slovo „Greenwich“ v zákone až do roku 1978.
Auckland nám poskytol letný čas vo forme článku, ktorý v roku 1895 prečítal Wellingtonskej filozofickej spoločnosti entomológ, ktorý chcel viac večerného svetla na lov molí. Bol vysmiaty.
Berlín nám dal letný čas v podobe, aká sa skutočne stala: príkaz z 30. apríla 1916 na šetrenie uhlia v čase vojny. V priebehu šiestich týždňov ho skopírovalo tucet krajín vrátane niekoľkých vo vojne s Nemeckom.
Kodaň nám poskytla najambicióznejšie hodiny, aké kedy postavil jeden človek – Verdensur Jensa Olsena, dvanásť strojčekov, 15 448 dielov, navíjaných ručne každý týždeň, s prevodom, ktorý vykoná jednu otáčku každých 25 753 rokov.
Zurich nám dal ten najdisciplinovanejší: staničné hodiny, ktorých sekundová ručička je zámerne nesprávna 58,5 sekundy z každých 60, prichádzajú skôr a čakajú, aby mohli byť presne v jedinom okamihu, na ktorom záleží.