Každý prvok hodín, na ktorých to čítate, bol vynájdený niekým, niekde, z dôvodu, ktorý zvyčajne nemal nič spoločné s tým, čím sa stal.
Káhira nám dala deň. Egyptskí astronómovia rozdelili oblohu na 36 hviezdnych skupín – dekanov – a používali ich ako nočné hodiny: počas celej noci ich bolo vidieť dvanásť, takže noc dostala dvanásť hodín a deň k tomu tiež dvanásť. Odtiaľ pochádza 24-hodinový deň a nikdy sa nezmenil. Ten istý systém priniesol 365-dňový občiansky rok, ktorému Egypt potom odmietol pridať priestupný deň, takže jeho kalendár putoval ročnými obdobiami dozadu a trvalo asi 1 460 rokov, kým sa znova zladil s východom Síria.
Atény ten stroj uchovávajú. Mechanizmus z Antikythiry, vytiahnutý z vraku lode v roku 1901 a v roku 1902 rozpoznaný ako zariadenie s ozubenými kolesami, vznikol okolo rokov 150–100 pred n. l. Predpovedal zatmenia, sledoval nepravidelný pohyb Mesiaca, ukazoval planéty a odpočítaval olympijský cyklus. Nič porovnateľne zložité sa neobjavilo ďalších 1 400 rokov.
Rím nám dal kalendár. V roku 1582 Gregor XIII. vypustil desať dní a, čo je dôležitejšie, stanovil pravidlo priestupného roka: deliteľný štyrmi, okrem celých storočí, pokiaľ nie sú deliteľné štyrmi stami. Toto pravidlo ticho beží v každom zariadení na Zemi.
Chicago nám dalo časové pásmo. Pred 18. novembrom 1883 fungovala Severná Amerika zhruba na tristo miestnych slnečných časoch. Železnice jednoducho vnútili kontinentu päť pásiem (v Spojených štátoch štyri) bez toho, aby sa pýtali akejkoľvek vlády. Hodiny v Chicagu posunuli o deväť minút a tridsaťdva sekúnd späť a mesto malo v ten deň poludnie dvakrát.
Londýn nám dal nulu. V roku 1884 delegáti z dvadsiatich piatich krajín odhlasovali, že nulový poludník bude prechádzať poludníkovým ďalekohľadom Airy Transit Circle v Greenwichi. Každé časové pásmo na Zemi sa meria od tejto čiary – ktorá, ako neskôr odhalilo GPS, leží asi 102 metrov od miesta, kde v skutočnosti prechádza moderný referenčný poludník.
Paríž nám dal meter, keď uprostred revolúcie a vojny zmeral oblúk poludníka z Dunkerque do Barcelony. Slovo „Greenwich“ potom zo svojho zákona o čase úplne vynechal: od roku 1911 bol zákonným časom „parížsky stredný čas oneskorený o 9 minút a 21 sekúnd“, kým túto formuláciu v roku 1978 nenahradil UTC.
Wellington nám dal letný čas, v podobe prednášky, ktorú v roku 1895 predniesol vo Wellingtonskej filozofickej spoločnosti entomológ, ktorý chcel viac večerného svetla na chytanie nočných motýľov. Vysmiali ho.
Berlín nám dal letný čas v podobe, v akej sa naozaj ujal: nariadenie vydané 6. apríla 1916, ktoré nadobudlo platnosť 30. apríla, aby sa počas vojny šetrilo uhlím. Do dvoch mesiacov ho prevzala väčšina Európy vrátane Británie, Francúzska a Portugalska, ktoré všetky boli vo vojne s Nemeckom.
Kodaň nám poskytla najambicióznejšie hodiny, aké kedy navrhol jeden človek – Verdensur Jensa Olsena, dvanásť strojčekov, 15 448 dielov, navíjaných ručne každý týždeň, s prevodom, ktorý vykoná jednu otáčku každých 25 753 rokov.
Zürich nám dal tie najdisciplinovanejšie: staničné hodiny, ktorých sekundová ručička zámerne ukazuje nesprávne 58,5 sekundy z každých 60 – dobehne skôr a počká, aby bola presná práve v jedinom okamihu, na ktorom záleží.