Paríž

Vedeli ste?

Francúzsko meralo planétu, potom odmietlo povedať „Greenwich“ 67 rokov

94 % Parížanov býva do piatich minút chôdze od jedného z 1 180 mestských boulangerov.

Vo Francúzsku je približne 35 000 pekární, ktoré obsluhujú približne 12 miliónov zákazníkov denne. Observatoire du Pain – Francúzsko má Bread Observatory, a to je najmenej prekvapivý fakt v odseku – odhaduje, že každú sekundu sa spotrebuje 320 bagiet.

Vykonajte aritmetiku a čísla sa medzi sebou mierne hádajú. Pekárske federácie odhadujú ročnú produkciu na šesť miliárd bagiet; iné počty hovoria o desiatich miliardách. Šesť miliárd sa blíži k 190 za sekundu počas celého roka, čo naznačuje, že slávny údaj 320 počíta iba hodiny bdenia. Tak či onak, je to niekde medzi šestnástimi a dvadsiatimi siedmimi miliónmi bagiet, ktoré denne opúšťajú francúzske pece.

Spotreba klesá a trvá už storočie. Priemerný Francúz teraz zje približne 105 gramov chleba denne, čo je pokles oproti 114 v roku 2015. Tesne po druhej svetovej vojne to bolo 900 gramov. Pred revolúciou to bolo bližšie ku kilu a nebola to príloha, ale jedlo.

Obchod sa tiež zmenšuje. Keď ministerstvo kultúry nominovalo bagetu na štatút UNESCO, v roku 1970 malo Francúzsko 55 000 remeselných pekární – jednu na 790 ľudí – a dnes 35 000, jednu na 2 000. Bageta bola v roku 2022 zapísaná ako nehmotné kultúrne dedičstvo.

Hodiny: a tu je samotná francúzska časť.

Bageta je definovaná zákonom. Zákon 1920 stanovil jeho minimálnu hmotnosť na 80 gramov a maximálnu dĺžku na 40 centimetrov. Slovo boulangerie je chránené Spotrebiteľským kódexom: na jeho použitie musí byť chlieb pripravený a upečený na mieste a nikdy nesmie byť zmrazený.

Toto je krajina, ktorá definovala meter tým, že poslala geodetov, aby zmerali oblúk poludníka z Dunkerque do Barcelony cez revolúciu a vojnu. Je to krajina, ktorej zákony definovali svoje vlastné časové pásmo na šesťdesiatsedem rokov ako „stredný čas v Paríži oneskorený o deväť minút a dvadsaťjeden sekúnd“ – presný opis Greenwichu, ktorý sa opatrne vyhýbal vysloveniu tohto slova.

Francúzsko uzákoní jednotky. Meter, druhý a bochník.

V roku 1791 francúzske národné zhromaždenie rozhodlo, že svet potrebuje jednotku dĺžky, ktorá nepatrí nikomu konkrétnemu. Nie kráľovská noha. Niečo odvodené od samotnej Zeme.

A tak v rokoch 1792 až 1799 francúzski geodeti triangliovali oblúk poludníka prechádzajúceho Parížom, od Dunkerque po Barcelonu, cez revolúciu a vojnu, aby definovali meter ako zlomok vzdialenosti od pólu k rovníku.

Francúzsko zmeralo planétu, aby vynašlo pravítko. To je úroveň záväzku, s ktorým máme čo do činenia.

Parížsky poludník bol od roku 1667 francúzskou nulovou zemepisnou dĺžkou, ktorú stanovila Académie des Sciences a prechádzala cez parížske observatórium. Z toho bežali francúzske mapy, francúzska navigácia a francúzsky čas.

Potom v roku 1884 sa dvadsaťšesť krajín stretlo vo Washingtone a hlasovalo za to, aby sa Greenwich stal hlavným poludníkom sveta. Používalo ho už približne 72 % svetovej tonáže lodnej dopravy. Hlasovanie bolo prakticky formalitou.

Francúzsko ho neprijalo. Dvadsaťsedem rokov nie.

Hodiny: 9. marca 1911 Francúzsko konečne zosúladilo svoj zákonný čas s Greenwichom. Zákon definoval francúzsky čas ako „stredný parížsky čas, oneskorený o deväť minút a dvadsaťjeden sekúnd.“

To je greenwichský čas. Presne na druhú – deväť minút dvadsaťjeden je presne rozdiel zemepisnej dĺžky medzi týmito dvoma observatóriami. Legislatíva jednoducho našla spôsob, ako povedať GMT bez uvedenia Greenwich.

Fráza zostala vo francúzskom práve až do roku 1978.

Šesťdesiatsedem rokov národného občianskeho času definovaných ako čas v Paríži, ale pomalší. Medzitým Eiffelova veža od roku 1910 vysielala hodinové časové signály s výkonom 40 kilowattov na lode a kolónie po celom svete – vysielala parížsky stredný čas, čiže greenwichský stredný čas, ktorý nikto vo francúzskej knihe zákonov nechcel nazvať jeho menom.

Ročný svit slnka