Aktuálny miestny čas: Berlín

Denné svetlo počas roka: Berlín

Vedeli ste?

Berlín posunul hodiny a do šiestich týždňov ich skopírovalo tucet krajín

Nemecko pripraví 550 až 600 ton dönerového mäsa – každý jeden deň.

Toto odvetvie má obrat približne 2,5 až 3,5 miliardy EUR ročne a zamestnáva približne 60 000 ľudí. V Nemecku je asi 16 000 predajní döneru, z ktorých samotný Berlín má 1 000 až 1 500 – viac ako ktorékoľvek iné nemecké mesto, čo sa patrí, veď práve tu ho vynašli.

Nie mäso. Zvislý ražeň je osmanský; táto technika siaha do 19. storočia, keď kuchár v Kastamonu údajne postavil tradičný vodorovný ražeň zvislo. To, čo bolo vynájdené v Berlíne, bolo naložiť to do chleba a podať to niekomu, kto sa ponáhľa.

Podľa zvyčajnej verzie to bol Kadir Nurman, narodený v Istanbule okolo roku 1933, ktorý sa v roku 1960 presťahoval ako Gastarbeiter do Stuttgartu a v roku 1966 do Západného Berlína. Všimol si, že nemeckí robotníci nemali takmer žiadny čas sadnúť si a najesť sa. V roku 1972 postavil stánok oproti stanici Bahnhof Zoo, kde predával kebabové mäso v plochom chlebe s cibuľou a trochou šalátu – bez omáčky.

Nikdy si to nedal patentovať.

Tiež to nikdy celkom netvrdil. Na otázku, či je vynálezcom, po nemecky povedal, že to možno urobil aj niekto iný, v nejakom skrytom kúte, ale nikto si to nevšimol – kebab sa vďaka nemu stal známym. Iní si to však nárokujú: Mehmet Aygün hovorí o roku 1971 na Oranienstraße, Nevzat Salim o roku 1969 v Reutlingene. Združenie tureckých výrobcov döneru v Európe udelila Nurmanovi cenu za celoživotné dielo v roku 2011. Zomrel v Berlíne v roku 2013.

Dnes sa döner predáva vo Vietname ako typické nemecké študentské jedlo.

Mesto, ktoré už dvakrát vyprodukovalo niečo, čo si osvojil celý svet, a dvakrát si na ňom nedokázalo udržať svoje meno.

Dňa 6. apríla 1916 prijala Nemecká spolková rada nariadenie. O jedenástej večer 30. apríla 1916 sa hodiny v Nemeckej ríši posunuli o jednu hodinu dopredu a zostali dopredu až do októbra.

Dôvodom bolo uhlie. Európa bola vo vojne a hodina večerného denného svetla navyše znamenala o hodinu menej umelého osvetlenia, čo znamenalo menej spáleného uhlia v domácnostiach a viac dostupného pre vojnové úsilie. Toto bol prvý celoštátny letný čas na svete.

Čo sa stalo potom, je tá časť, pri ktorej sa oplatí zastaviť.

Hneď nasledovalo Rakúsko-Uhorsko. Británia ho prijala o tri týždne neskôr, 21. mája 1916. Francúzsko nasledovalo 14. júna. Potom Belgicko, Dánsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Švédsko, Turecko, Tasmánia, Nové Škótsko a Manitoba.

V priebehu približne šiestich týždňov tucet krajín – vrátane niekoľkých, ktoré boli aktívne vo vojne s Nemeckom a niekoľkých, ktoré sa zo všetkých síl snažili zostať mimo nej – skopírovalo nemecký administratívny príkaz o tom, koľko je hodín. Samotný nápad dokonca nebol nemecký: navrhol ho už v roku 1895 vo Wellingtone entomológ, ktorému sa vysmiali.

Horký detail patrí Británii. Staviteľ menom William Willett viedol kampaň presne za toto už od roku 1907, keď vydal brožúru s názvom The Waste of Daylight. Parlament ho deväť rokov odmietal. Zomrel v roku 1915. Nasledujúci rok Británia prijala jeho nápad – tri týždne po tom, čo to urobil nepriateľ ako prvý.

Hodiny: každá zmena hodín na Zemi má pôvod v tom uhoľnom nariadení z roku 1916. Zhruba tretina krajín sveta to stále robí dvakrát ročne, čím sa plány stoviek miliónov ľudí posúvajú o hodinu, dvakrát, každý rok, navždy.

Samotné Nemecko od neho upustilo v roku 1919. Spojené štáty ho prijali v roku 1918 a zrušili ho v roku 1919, najmä preto, že ho farmári nenávideli – ich kravy žili podľa slnečného času a nikto sa ich nepýtal.

A spor sa v skutočnosti nikdy nevyriešil. Turecko prestalo meniť svoje hodiny v roku 2016. Brazília v roku 2019. Mexiko v roku 2022. Európska únia hlasovala za zrušenie tohto postupu a potom sa roky nedokázala dohodnúť, čím ho nahradiť – takže Berlín, ktorý to všetko začal, stále posúva svoje hodiny dopredu každý marec.