Aktuálny miestny čas: Londýn

Denné svetlo počas roka: Londýn

Vedeli ste?

104 rokov predávala Londýnu čas jedna rodina

Ak chcete riadiť čierny taxík v Londýne, musíte zložiť skúšku s názvom The Knowledge, ktorá prebieha už od roku 1865.

Ak ju chcete prejsť, musíte si zapamätať každú ulicu v okruhu šesť míľ od Charing Cross. To je zhruba 25 000 ulíc. Musíte sa tiež naučiť polohu približne 20 000 orientačných bodov – múzeí, veľvyslanectiev, divadiel, klubov, policajných staníc – a 320 stanovených trás, ktoré Transport for London kodifikoval v dokumente známom ako Blue Book.

Kandidáti jazdia po meste na mopedoch s podložkou na poznámky pripevnenou na riadidlách až pätnásť hodín denne, pričom za pochodu nahlas hovoria názvy ulíc. Väčšine z nich to trvá tri až štyri roky. Najrýchlejší to zvládol za osemnásť mesiacov. Približne polovica nikdy neskončí.

Skúšky sa nazývajú appearances („vystúpenia“). Skúšajúci náhodne vymenuje dva body a kandidát prednesie medzi nimi najkratšiu cestu. Jediná povolená mapa je tá, ktorú majú v hlave.

A hlavu to naozaj mení. V štúdii na University College London naskenovali mozog osemdesiatim uchádzačom ešte pred začiatkom prípravy, spolu so zodpovedajúcou kontrolnou skupinou. Na začiatku v tom nebol žiadny rozdiel. O štyri roky neskôr uchádzači, ktorí uspeli, vykazovali merateľný nárast šedej hmoty v zadnom hipokampe – oblasti spojenej s priestorovou pamäťou. Tí, ktorí sa pripravovali a neuspeli, nevykazovali nič. Ani kontrolná skupina. Keď taxikári odídu do dôchodku, scvrkne sa späť.

Hodiny: čo je druhýkrát, čo Londýn vyriešil problém tak, že odpoveď vložil do človeka a nechal ho s ňou chodiť po meste.

V roku 1836 mal kráľovský astronóm (Astronomer Royal) v Greenwichi problém: hodinári neustále klopali na dvere observatória a pýtali sa, koľko je hodín. Zriadil teda predplatiteľskú službu a jej vedením poveril asistenta Johna Henryho Belvilla.

Belville dostal vreckový chronometer vyrobený Johnom Arnoldom v 90. rokoch 18. storočia. Všetci ho volali Arnold. Raz za týždeň porovnal Arnolda s hlavnými hodinami observatória – s presnosťou na desatinu sekundy – a potom ho nosil po Londýne k približne 200 predplatiteľom, ktorí si podľa neho nastavovali vlastné hodiny.

Zomrel v roku 1856. Jeho vdove Márii zamietli dôchodok, a tak namiesto toho žiadala o jeho prácu – a sama roznášala čas po Londýne, až kým v roku 1892 vo veku 81 rokov neodišla na odpočinok. Potom službu prevzala jej 38-ročná dcéra Ruth a nosila Arnolda cez Londýnske doky, Clerkenwell, West End a Baker Street ďalších štyridsaťosem rokov.

Ruth odišla do dôchodku v roku 1940, mala 86 rokov. Obchod fungoval 104 rokov na jedných vreckových hodinkách.

Najlepšia časť: konkurenčná firma, Standard Time Company, distribuovala čas elektrickým telegrafom a viedla kampaň v prednáškových sálach a novinách, aby zdiskreditovala ženu, ktorá nosila čas v kabelke. Z podnikania ju nevyradili. Arnold je dnes v londýnskom Science Museum.

V roku 1884 na konferencii vo Washingtone hlasovalo dvadsaťdva z dvadsiatich piatich krajín za to, aby nulová zemepisná dĺžka prechádzala cez Airy Transit Circle v Greenwichi. Každé časové pásmo na Zemi – vrátane toho, v ktorom to čítate – sa meria od tejto čiary.

Čo je smiešne, pretože tá čiara je na nesprávnom mieste.

Slávny mosadzný pás, na ktorom sa turisti obkročujú pri fotografovaní, sa nachádza asi 102 metrov západne od miesta, kde je podľa GPS nula. Nie je to niečia chyba. Airy vyrovnal svoj ďalekohľad v roku 1850 pomocou misky s ortuťou, ktorá sa riadi miestnou gravitáciou – a miestna gravitácia v Greenwichi nesmeruje presne na zemskú os. Obe čiary sú správne. Len odpovedajú na rôzne otázky.

Najfotografovanejšia čiara na svete je o 102 metrov vedľa a aj tak si podľa nej nastavuje hodinky celá planéta.