Londýn

Vedeli ste?

Jedna rodina predala Londýn 104 rokov

Ak chcete riadiť čierny taxík v Londýne, musíte zložiť skúšku s názvom The Knowledge, ktorá prebieha už od roku 1865.

Ak ju chcete prejsť, musíte si zapamätať každú ulicu v okruhu šesť míľ od Charing Cross. To je zhruba 25 000 ulíc. Musíte sa tiež dozvedieť umiestnenie približne 20 000 orientačných bodov — múzeí, veľvyslanectiev, divadiel, klubov, policajných staníc — a 320 stanovených trás, kanonizovaných Transport for London v dokumente známom ako Modrá kniha.

Kandidáti jazdia po meste na mopedoch so schránkou pripevnenou na riadidlách až pätnásť hodín denne, pričom za pochodu nahlas hovoria názvy ulíc. Väčšine z nich to trvá tri až štyri roky. Najrýchlejšie, kto to urobil, je osemnásť mesiacov. Približne polovica nikdy neskončí.

Skúšky sa nazývajú vystúpenia. Skúšajúci náhodne vymenuje dva body a kandidát prednesie medzi nimi najkratšiu cestu. Jediná povolená mapa je tá v ich hlave.

A mení hlavu. V štúdii na University College London bol osemdesiatim školiteľom pred začatím skenovaný mozog spolu so zodpovedajúcou kontrolnou skupinou. Na začiatku v tom nebol žiadny rozdiel. O štyri roky neskôr účastníci, ktorí sa kvalifikovali, preukázali merateľný nárast šedej hmoty v zadnom hipokampe – oblasti spojenej s priestorovou pamäťou. Tí, ktorí trénovali a neukázali nič. Ani ovládanie. Keď taxikári odídu do dôchodku, scvrkne sa späť.

Hodiny: čo je druhýkrát, čo Londýn vyriešil problém tak, že odpoveď vložil do človeka a nechal ho s ním chodiť.

104 rokov, od roku 1836 do roku 1940, predávala rodina Belvilleovcov v Londýne správny čas. Mali jedny vreckové hodinky – chronometer s názvom Arnold – každý týždeň si ich vzali do Greenwichu, aby ich nastavili oproti hodinám observatória, a potom kráčali po meste, aby si ich predplatitelia mohli prečítať.

Ruth Belville to robila ešte v tridsiatych rokoch, pešo, s hodinkami, v meste, ktoré malo rádio.

Londýn postavil hlavný poludník a potom najal ľudí, aby ho preniesli ručne. Stále robí to isté s mapou.

V roku 1836 mal Astronomer Royal v Greenwichi problém: hodinári neustále klopali na dvere observatória a pýtali sa, koľko je hodín. Zriadil teda predplatiteľskú službu a poveril ju asistentom Johnom Henrym Belvillom.

Belville dostal vreckový chronometer vyrobený Johnom Arnoldom v 90. rokoch 18. storočia. Všetci to volali Arnold. Raz za týždeň porovnal Arnolda s hlavnými hodinami observatória – s presnosťou na desatinu sekundy – a potom ich prešiel po Londýne k približne 200 predplatiteľom, ktorí si sami nastavovali hodiny tak, že sa na ne pozerali.

Zomrel v roku 1856. Jeho vdove Márii zamietli dôchodok, a tak namiesto toho lobovala po Londýne, až kým v roku 1892 vo veku 81 rokov neodišla do dôchodku. Potom prevzala vedenie jej dcéra Ruth vo veku 38 rokov a nosila Arnolda cez Londýnske doky, Clerkenwell, West End a Baker Street ďalších štyridsať rokov.

Ruth odišla do dôchodku v 1940, mala 86 rokov. Obchod fungoval 104 rokov na jedny vreckové hodinky.

Najlepšia časť: konkurenčná firma, Standard Time Company, distribuovala čas elektrickým telegrafom a viedla kampaň v prednáškových sálach a novinách, aby zdiskreditovala ženu s kabelkou. Z podnikania ju nevyradili. Arnold je teraz vo vedeckom múzeu.

Hodiny: V roku 1884 sa dvadsaťšesť krajín dohodlo, že nulová zemepisná dĺžka bude prechádzať cez Airy Transit Circle v Greenwichi. Každé časové pásmo na Zemi – vrátane toho, v ktorom to čítate – sa meria od tejto čiary.

Čo je smiešne, pretože riadok je na nesprávnom mieste.

Slávny mosadzný pás, na ktorom sa turisti obkročujú pri fotografovaní, sa nachádza asi 102 metrov západne od miesta, kde je podľa GPS nula. Toto nie je chyba, ktorú urobil niekto. Airy vyrovnal svoj teleskop v roku 1850 pomocou ortuťovej panvy, ktorá sa vyrovnáva s miestnou gravitáciou - a miestna gravitácia v Greenwichi nesmeruje presne na zemskú os. Oba riadky sú správne. Len odpovedajú na rôzne otázky.

Najfotografovanejšia čiara na svete je vzdialená 102 metrov a aj tak si podľa nej nastavuje hodinky celá planéta.

Ročný svit slnka