Lisabon

Vedeli ste?

Lisabon rozoslal dotazník a náhodou vymyslel vedu

Jedna pekáreň v Lisabone predá viac ako 20 000 pudingových koláčikov denne.

Fábrica de Pastéis de Belém sa otvára o ôsmej ráno a zatvára o jedenástej večer. Dvadsaťtisíc koláčikov za pätnásť hodín vychádza približne na dvadsaťdva za minútu – nepretržite, celý deň, každý deň. Počas rušných víkendov sa toto číslo môže zdvojnásobiť a v špičke obchod hlásil viac ako 50 000 za jediný deň.

Robia to od roku 1837, podľa toho istého receptu.

Za vznikom stojí reťaz malých praktických rozhodnutí. Mnísi v kláštore Jerónimos používali vaječné bielky na škrobenie odevov a čírenie vína, vďaka čomu im zostalo veľké množstvo žĺtkov. Zo žĺtkov robili pudingové koláčiky a predávali ich cestujúcim, ktorí priplávali parníkom. Keď liberálna revolúcia viedla v roku 1834 k zatvoreniu portugalských kláštorov, mnísi predali recept do vedľajšej cukrovej rafinérie. O tri roky neskôr si majitelia rafinérie otvorili obchod.

Recept nebol nikdy zverejnený. Pozná ho malý počet cukrárov, ktorí koláčiky pripravujú v miestnosti, ktorú podnik nazýva tajnou dielňou. Každý iný pudingový koláčik v Portugalsku – a je ich veľa, v každej kaviarni v krajine – je pastel de nata. Len tie vyrobené v tej budove sú pastéis de Belém.

K tomu sa dokonca viaže príslovie: nevesta, ktorá ho zje, si nikdy nezloží prsteň. Páry sem prichádzajú aj vo svadobnom.

Dátum, ktorý formoval Lisabon, je však oveľa starší než táto pekáreň. Ráno 1. novembra 1755 – na sviatok Všetkých svätých, keď boli kostoly plné – udrelo pri pobreží Portugalska zemetrasenie s odhadovanou magnitúdou 8,5 až 9. Otrasy trvali tri až šesť minút a v centre Lisabonu otvorili trhliny široké päť metrov. Asi o štyridsať minút neskôr sa k prístavu prihnala vlna cunami vysoká približne šesť metrov. Potom sviece, ktoré sa v kostoloch prevrhli, podpálili to, čo zostalo.

Zaujímavé je však to, čo prišlo potom.

26. januára 1756 poslal markíz de Pombal portugalským biskupom súbor trinástich otázok, ktoré mali dať odpísať a rozoslať každému farárovi, aby ich položil svojim farníkom. O koľkej to začalo? Ako dlho trvali otrasy? Koľko vĺn a ako ďaleko od seba? Zdalo sa, že to prišlo z nejakého smeru? Zdvihlo sa najprv more alebo kleslo? Správali sa zvieratá zvláštne?

Dotazník vôbec nespomínal Boha. Pombal chcel pozorovania, nie teológiu.

Vrátilo sa 646 odpovedí. Stále sú v národnom archíve. V dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí seizmológovia použili tieto odpovede – zhromaždené dedinskými kňazmi od farmárov a rybárov – na rekonštrukciu a modelovanie cunami z roku 1755. Jeden zo zlomov navrhovaných ako zdroj zemetrasenia dnes nesie jeho meno.

Pombal tiež dal Baixu znovu postaviť na drevenej kostre – gaiola pombalina – a jej domy patria k prvým budovám na svete, ktoré boli zámerne navrhnuté tak, aby odolali zemetraseniu. Konštrukciu vyskúšal tak, že dal postaviť malé drevené modely a okolo nich nechal pochodovať vojakov, aby napodobnili otrasy. Na otázku, prečo sú nové ulice také absurdne široké, odpovedal: „Raz budú malé.“

Hodiny: Lisabon leží na 9° západnej dĺžky a má rovnaký čas ako Londýn, čo jeho zemepisnej dĺžke zhruba zodpovedá – a je tak o celú hodinu pozadu za Madridom vzdialeným 500 kilometrov.

Portugalsko alternatívu vyskúšalo. Dvakrát. Od roku 1966 do roku 1976 a znova od roku 1992 do roku 1996 sa krajina presunula na stredoeurópsky čas, aby sa zladila so Španielskom a väčšinou kontinentálnej Európy. Slnečné poludnie sa posunulo približne na pol druhej. V zime vychádzalo slnko až dopoludnia; v lete bolo ešte svetlo po desiatej v noci.

Pochovali to rodičovské združenia. Deti chodili do školy za tmy a potom odmietali ísť spať, pretože vonku bolo stále svetlo. Vo februári 1996 premiér oznámil, že Portugalsko sa vracia.

Lisabon uskutočnil experiment, v ktorom Madrid stále žije. Prvýkrát trval desať rokov, druhýkrát štyri. Mesto, ktoré od roku 1837 pečie jeden koláčik podľa jedného nezmeneného receptu a za tridsať rokov štyrikrát zmenilo národné časové pásmo.

Denné svetlo počas roka: Lisabon