Auckland

Vedeli ste?

Mužovi, ktorý vynašiel letný čas, sa smiali a on chcel len chytať mole

15. októbra 1895 sa dvadsaťosemročný úradník na pošte vo Wellingtone postavil pred Wellingtonskú filozofickú spoločnosť a prečítal článok s názvom O sezónnom prispôsobení času v krajinách južne od lat. 30°.

Jeho meno bolo George Vernon Hudson. Bol to entomológ – veľmi dobrý, ktorý nakoniec zostavil najväčšiu zbierku hmyzu na Novom Zélande. Jeho práca na pošte bola práca na zmeny, čo mu nechávalo denné hodiny, aby mohol ísť von hľadať mole. Ale v lete prišiel súmrak príliš skoro na to, aby bol užitočný po bežnom pracovnom dni.

Preto navrhol jasné riešenie: posunúť hodiny o dve hodiny dopredu medzi októbrom a marcom a potom znova späť. Argumentoval, že by to využilo premárnené ranné svetlo, obmedzilo by „nadmerné používanie umelého svetla, ktoré v súčasnosti prevláda“, a poskytlo ľuďom „dlhé obdobie voľného času počas dňa... na kriket, záhradkárčenie, bicyklovanie alebo akékoľvek iné želanie vonku“.

Spoločnosť sa mu vysmiala.

Jeden člen povedal, že neprichádzalo do úvahy meniť systém, ktorý sa používal tisíce rokov. Ďalší sa očividne sarkasticky spýtal, či by hodiny potrebovali dve sady ručičiek. Tretí nápad označil za úplne nevedecký a neuskutočniteľný.

V zápisnici je zaznamenaná Hudsonova odpoveď: ľutoval, že sa s tým papierom zaobchádzalo výsmechom, myslel si, že to bude praktické, a tí, ktorí sa zdržiavali vonku, to schválili.

Potom sa vrátil k svojmu hmyzu.

Hodiny: mal pravdu a trvalo veľmi dlho, kým na tom záležalo.

Hudson predložil druhý článok v roku 1898. V Anglicku prišiel k rovnakej myšlienke William Willett nezávisle av roku 1907 publikoval The Waste of Daylight; zomrel v roku 1915 bez toho, aby ho videl adoptovať. Nemecko ho zaviedlo ako prvé v roku 1916, aby zachránilo uhlie počas vojny – a do šiestich týždňov tucet krajín skopírovalo nemecký administratívny príkaz.

Samotný Nový Zéland prijal Summer-Time Act až v roku 1927 — tridsaťdva rokov po Hudsonových novinách. A keď to konečne prišlo, dostal jednu hodinu, nie dve, o ktoré žiadal.

V roku 1933 bol prvým príjemcom medaily T. K. Sideyho, ktorá bola financovaná z peňazí vyzbieraných na pamiatku tohto aktu. Jeho nekrológ v análoch Kráľovskej spoločnosti má asi 1700 slov. V prvých 1400 z nich sa letný čas nespomína. Pamätajú si ho tam, správne, ako človeka, ktorý študoval hmyz.

Zhruba tretina sveta stále mení hodiny dvakrát do roka.

Auckland leží na 175° východne, na UTC+12 – každé leto sa presúva na UTC+13, presne ako Hudson navrhol, v krajine, kde mu bolo povedané, že sa to nedá. Nový Zéland bol prvou krajinou na svete, ktorá oficiálne prijala štandardný národný čas, už v roku 1868, a možno preto to bolo aj prvé miesto, kde niekto vážne uvažoval o jeho posunutí.

A vďaka svojej polohe na zemeguli je Auckland jedným z prvých miest na Zemi, ktoré vstupujú do každého nového dňa.

Čo z neho robí rozumné miesto na zastavenie. Päťdesiat miest, päťdesiat hádok o tom, koľko je hodín – a ten, ktorý začína deň, patrí poštovému úradníkovi, ktorý chcel len trochu viac večerného svetla, aby sa šiel pozrieť na mory, a povedali mu, aby nebol smiešny.

Ročný svit slnka