Viedeň

Vedeli ste?

Viedeň postavila hodiny na oslavu impéria a začala fungovať v roku, keď impérium skončilo

Mesto Viedeň vlastní približne 220 000 bytov.

Sídli vo viac ako 2 300 obecných budovách a býva v nich viac ako 500 000 ľudí – vďaka čomu je mestská samospráva najväčším mestským prenajímateľom v Európe. Pridajte zhruba 200 000 družstevných bytov postavených s mestskými dotáciami a dostanete sa k pozoruhodnému číslu: niekde polovica až 60 % všetkých Viedenčanov žije v dotovaných bytoch.

Len asi 20 % obyvateľov Viedne vlastní svoj dom. V prípade Rakúska ako celku je to približne 51 %. Viedeň je mestom prenajímateľov a zdá sa, že je spokojná.

Bol postavený zámerne a pomaly. V prvých povojnových voľbách vo Viedni v roku 1919 zvíťazili sociálni demokrati a zdedili mesto, kde bolo preľudnenie také silné, že tuberkulóza bola známa ako „viedenská choroba“. Ich prvý program bývania počítal s 25 000 bytmi za päť rokov. Do roku 1935 žilo asi 11 % obyvateľstva v približne 400 mestských majetkoch. Po druhej svetovej vojne mesto postavilo v rokoch 1947 až 1970 ďalších 96 000 bytov a zásoby nikdy nevypredalo – ani v 80. rokoch, ani v 90. rokoch, ani odvtedy.

Karl-Marx-Hof, otvorený v roku 1930, má dĺžku viac ako kilometer a obsahuje viac ako 1200 bytov. Pri otvorení starosta Karl Seitz povedal, že "keď tu už nebudeme, tieto kamene budú hovoriť za nás."

Hodiny: čo je užitočné vedieť predtým, ako sa pozriete na to, čo dala Viedeň na svoje najznámejšie hodiny.

Ankeruhr bol objednaný poisťovacou spoločnosťou a postavený Franzom von Matschom v rokoch 1911 až 1914. Jeho mechanizmus nesie dvanásť historických postáv – cisárov, cisárovných, architektov, skladateľov – jednu na každú hodinu a na poludnie všetkých dvanásť prechádza v poradí.

Prvýkrát sa naplno rozbehla v roku 1918: v roku, keď sa habsburská ríša skončila.

Nasledujúci rok vyhrala mesto strana, ktorá by nasledujúce storočie strávila stavbou 220 000 bytov.

Viedeň dokončila prehliadku cisárov práve vo chvíli, keď sa cisári zastavili, a potom išla a postavila niečo iné, aby to hovorilo.

Na Hoher Markt, najstaršom viedenskom námestí, premosťujú secesné hodiny desaťmetrový most medzi dvoma polovicami budovy poisťovne. Navrhol ho maliar Franz von Matsch na objednávku poisťovne Anker a postavili ho v rokoch 1911 až 1914.

Mechanizmus je parada. Dvanásť historických postáv — Marcus Aurelius, Karol Veľký, Mária Terézia, Haydn a ďalší — prekračuje štvormetrový ciferník, jedna za hodinu, celý deň. Na poludnie všetkých dvanásť postupuje naprieč, každý sprevádzaný hudbou z vlastnej éry. Predstavenie trvá asi desať minút a stále priťahuje dav každý deň.

Bol postavený, aby raz za hodinu, navždy prešiel habsburské storočia cez most.

Potom prvá svetová vojna všetko zastavila.

Medzi jeho dokončením a rokom 1918 hodiny bežali dvakrát. Raz na narodeniny cisára Františka Jozefa v roku 1915 a raz na jeho narodeniny v roku 1916. To bolo všetko. Pamätník imperiálnej kontinuity, zapnutý dvakrát ako gesto narodenín, vo vojne, ktorá rozkladala ríšu, ktorú si pripomínala.

Ankeruhr vstúpil do plnej prevádzky v roku 1918 — v roku, keď prestala existovať Rakúsko-Uhorská ríša.

Bola tam jedna úprava. Poludňajšia hudba bola cisárska hymna. Keďže nezostalo žiadne impérium, ktoré by malo hymnu, nahradila ju výber z Haydnovej The Creation. Skladateľ zostal rovnaký – Haydn napísal aj cisársky hymnus a Haydn je sám jednou z dvanástich postáv, ktoré kráčajú cez most.

Hodiny: Viedeň je jedno z mála miest, kde sú miestne hodiny skôr občianskym divadlom než infraštruktúrou. Ankeruhr nie je na sekundu presný, s ničím sa nesynchronizuje a ani sa o to nesnaží.

Má jednu úlohu, a je to zvláštna: raz za hodinu a poriadne na poludnie vám pripomenúť, že stáročia prechádzajú bez ohľadu na to, či sa niekto pozerá alebo nie. Impérium, pre ktoré bol postavený, trvalo štyri roky po dokončení hodín. Hodiny teraz bežia viac ako sto.

Ročný svit slnka