Aktuálny miestny čas: Viedeň

Denné svetlo počas roka: Viedeň

Vedeli ste?

Viedeň postavila hodiny na oslavu impéria a tie sa naplno rozbehli v roku, keď impérium skončilo

Mesto Viedeň vlastní približne 220 000 bytov.

Nachádzajú sa vo viac ako 2 300 obecných budovách a býva v nich viac ako 500 000 ľudí – vďaka čomu je mestská samospráva najväčším mestským prenajímateľom v Európe. Pridajte zhruba 200 000 družstevných bytov postavených s mestskými dotáciami a dostanete sa k pozoruhodnému číslu: niekde medzi polovicou a 60 % všetkých Viedenčanov žije v dotovaných bytoch.

Len asi 20 % obyvateľov Viedne vlastní svoj dom. V prípade Rakúska ako celku je to približne 51 %. Viedeň je mestom prenajímateľov a zdá sa, že je spokojná.

Tento stav vznikal zámerne a pomaly. V prvých povojnových voľbách vo Viedni v roku 1919 zvíťazili sociálni demokrati a zdedili mesto, kde bolo preľudnenie také silné, že tuberkulóza bola známa ako „viedenská choroba“. Ich prvý program bývania počítal s 25 000 bytmi za päť rokov. Do roku 1935 žilo asi 11 % obyvateľstva v približne 400 obecných sídliskách. Po druhej svetovej vojne mesto postavilo v rokoch 1947 až 1970 ďalších 96 000 bytov a svoj bytový fond nikdy nerozpredalo – ani v 80. rokoch, ani v 90. rokoch, ani odvtedy.

Karl-Marx-Hof, otvorený v roku 1930, má dĺžku viac ako kilometer a obsahuje viac ako 1 200 bytov. Pri otvorení starosta Karl Seitz povedal, že „keď tu už nebudeme, tieto kamene budú hovoriť za nás.“

Hodiny: a to sa oplatí vedieť predtým, než sa pozriete, čo Viedeň umiestnila na svoje najslávnejšie hodiny.

Na Hoher Markt, najstaršom viedenskom námestí, sa secesné hodiny klenú na desaťmetrovom moste medzi dvoma polovicami budovy poisťovne. Navrhol ich maliar Franz von Matsch na objednávku poisťovne Anker a postavili ich v rokoch 1911 až 1914. Volajú sa Ankeruhr.

Mechanizmus je sprievod. Dvanásť historických postáv – Marcus Aurelius, Karol Veľký, Mária Terézia, Haydn a ďalší – prechádza cez štvormetrový ciferník, jedna za hodinu, celý deň. Na poludnie prejde postupne všetkých dvanásť, každá sprevádzaná hudbou svojej doby. Predstavenie trvá asi desať minút a dodnes každý deň priláka dav.

Postavili ich na to, aby raz za hodinu, navždy, previedli habsburské storočia cez most.

Potom prvá svetová vojna všetko zastavila.

Medzi ich dokončením a rokom 1918 hodiny bežali dvakrát. Raz na narodeniny cisára Františka Jozefa v roku 1915 a raz na jeho narodeniny v roku 1916. To bolo všetko. Pamätník cisárskej kontinuity, spustený dvakrát ako narodeninové gesto, uprostred vojny, ktorá rozkladala ríšu, ktorú oslavoval.

Hodiny Ankeruhr začali naplno fungovať v roku 1918 – v roku, keď prestala existovať Rakúsko-Uhorská ríša. Hneď nasledujúci rok vyhrala vo Viedni strana, ktorá potom celé storočie stavala 220 000 bytov.

Jedna zmena predsa nastala. Poludňajšia hudba bola cisárska hymna. Keďže už nebolo impérium, ktoré by hymnu potrebovalo, nahradila ju ukážka z Haydnovho Stvorenia. Skladateľ zostal rovnaký – Haydn napísal aj cisársku hymnu a Haydn je sám jednou z dvanástich postáv, ktoré kráčajú cez most.

Viedeň je jedno z mála miest, kde sú miestne hodiny skôr občianskym divadlom než infraštruktúrou. Ankeruhr nie sú presné na sekundu, s ničím sa nesynchronizujú a ani sa o to nesnažia.

Majú jedinú úlohu, a to zvláštnu: raz za hodinu a na poludnie naplno vám pripomínať, že stáročia prechádzajú bez ohľadu na to, či sa niekto pozerá alebo nie. Impérium, pre ktoré ich postavili, prežilo ich dokončenie len o štyri roky. Hodiny už bežia viac ako sto rokov.